Tak trochu roztopašná princezná,
tak trochu starý harmonikár z námestia,
tak trochu anjel bez viny.
Moje mesto vstáva...
spod viečok vonia mu káva
a v ušiach šuštia noviny.
Šmudlovia z mobilmi prilepenými na uchu
cupkajú do školy odsedieť si svoj trest,
kým ľahkovážni frajeri ťahajú prvú rannú
na svojich skratkách do pekla.
Moje mesto vstáva....
valí sa do mňa ako láva
čo z rozospatých ulíc vytiekla.
Paničky zabalené do zvuku klopkajúcich opätkov
náhlia sa zapadnúť na svoje miesta v mozaike,
kým otrávení šoféri tancujú slaďák krok sun krok
na asfaltovom parkete.
Moje mesto vstáva...
už pochoduje do dňa ľavá-pravá
vo vlhkom pokrčenom žakete.
Umelci ukrytí pod cudzou perinou snažia sa spomenúť si,
kto včera s kým a panebože... prečo?,
kým chlapi v tlačiarni víťazia nad treskou
a štvrtým kusom chleba.
Moje mesto vstáva....
holúbä s pocitom páva
čo uznáva len seba.
Pyšné a vznešené, biedne a pokorené toľkokrát.
Všehochuť. Modla. Posledná diera planéty...
Dažde čias toľkokrát vyschli po útoku slnka
na strechách jeho veží!
Moje mesto vstáva....
najlepšia ranná správa
v ústrety dňu beží.
Katarína Barinová, december 2019